Počas prvých rokov života dochádza u dieťaťa k najdramatickejším zmenám a matka je pri tomto procese veľmi dôležitá. Ak mu matka nedokáže poskytnúť to, čo potrebuje, v dospelosti si môže nedostatok sebadôvery kompenzovať rôznymi nezdravými spôsobmi.
Psychologička Chmelíčková uvádza, že matka nemusí byť dokonalá, ani supermama. Je dôležité, aby mala svoje dieťa rada a robila, čo môže a snažila sa. „Prvý kontakt neprebieha len hneď po narodení, ale počas celého prvého roka, kedy sa vytvára intímna, jedinečná a neopakovateľná väzba medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa pozerá maminke do očí a nastáva zrkadlenie – matka sa na svoje dieťa pozerá s nadšením a vysiela mu myšlienku: mám ťa rada, si môj najväčší poklad na svete a nič nie je dôležitejšie ako ty. Dieťa to vidí a získava pocit, že je milované.“
Podobne Eric Erikson, jeden z najväčších odborníkov v oblasti psychológie detí, bol prvý, kto v roku 1950 uviedol dôveru ako najdôležitejšiu potrebu a psychologickú úlohu v prvom roku života. Ak počas prvých mesiacov života dieťatka okolie napĺňa jeho fyziologické potreby (teda nechýba mu jedlo, osobná hygiena a spánok), no okrem toho sú tiež napĺňané jeho citové potreby (napríklad bozky, objatia, slová lásky a iné prejavy starostlivosti), dieťa sa učí dôverovať okoliu a svojim rodičom. Získava takto základnú dôveru v život. V opačnom prípade vníma svet ako nedôveryhodné miesto.
Uvedené poznatky mnohí už dobre poznáme. No dieťa rastie, vyvíja sa a vyvstáva otázka, ako naďalej budovať dôveru. Ako je v ranom veku potrebné vytvárať atmosféru pohodlia a radosti, zabezpečiť pravidelný režim, nezabúdať na telesný kontakt, používať slovnú a mimickú interakciu, tak je potrebné vo vyššom veku:
- Pozorne načúvať – čo nám dieťa chce povedať. Nemusíme vždy súhlasiť, ani nie je nutné jeho požiadavku okamžite naplniť, ale dieťa by nemalo zostať nevypočuté. Keď bude zvyknuté, že ho počúvame, bude úprimné a otvorené a nebude mať potrebu dožadovať sa našej pozornosti nevhodnými spôsobmi.
- Byť úprimní a spravodliví – keď naše slová budú v súlade s našimi skutkami, deti nám budú veriť, lebo budú vedieť, že to, čo hovoríme, myslíme vážne. Keď je dieťa presvedčené o pravdivosti našich slov, zostáva mu menej priestoru na vyjednávanie a skôr začína spolupracovať. Deti nepotrebujú bezchybných rodičov, ale takých, čo si vedia chybu priznať a poučiť sa z nej. Keď rodič poruší pravidlá, mal by sa vedieť aj dieťaťu ospravedlniť.
- Naučiť rozlišovať dobré od zlého – už deti v predškolskom veku majú vyvinuté vnímanie spravodlivosti a veľmi citlivo prežívajú, keď sa im deje neprávosť. Je dobré u detí podporovať rozlišovanie dobrého a zlého – dobré konanie pochváliť, zlé odsúdiť. Keď dieťa vidí, že ho vieme spravodlivo odmeniť, ale aj pokarhať, pomáha to budovaniu vzájomnej dôvery. Aby nám dieťa dôverovalo, musí sa cítiť prijaté. Ak je niekedy potrebné dieťa napomenúť a pokarhať, vždy mu nakoniec pripomeňme, že ho milujeme a prejavme mu lásku, aby sa necítilo odmietnuté. Láska sa neprejavuje v prvom rade v slovách, ale v skutkoch.
- Hrať sa s dieťaťom – autorka knihy Klub nerozbitných detí, Slávka Kubíková, ponúka jednoduchú osvedčenú pomôcku na budovanie dôvery: „To, keď si k dieťaťu sadnete s celou svojou pozornosťou a celým svojím nasadením a spoločne sa hráte – len vy a ono – má v sebe nesmiernu silu.“ Pri hre sa máme nechať viesť, vcítiť sa do myslenia dieťaťa a hrať sa s ním na jeho úrovni. Po desiatich – pätnástich minútach hry strávenej s dieťaťom, z detskej izby vyjde iné dieťa – milšie, kooperatívnejšie, pokojnejšie. Čas, ktorý deťom takto venujeme, ich premieňa k lepšiemu. Je to investícia, ktorá v konečnom dôsledku kopec času ušetrí, vyhneme sa mnohým zdržaniam a hádkam.
- Jašenie – deti sú veľmi fyzické bytosti, aby niečo pochopili, potrebujú sa toho dotknúť a ohmatať si to (Mária Montessori hovorí, že nič neostane v hlave, čo neprejde rukami), a to aj vtedy, ak sú to také abstraktnosti, akými je láska. Cez jašenie a „blbnutie“ sa spoja tri veci, ktoré sú pre dieťa niečo ako vzduch na dýchanie – láska, pohyb
Dôvera je hlavným symbolom stability vzťahu. Keď dieťa žije v prostredí, v ktorom vládne dôvera, spolupráca, tolerancia a vernosť, bude sa aj ono v dospelosti snažiť o vytvorenie podobného vzťahu. A práve z tohto dôvodu je potrebné budovať dôveru medzi rodičmi a deťmi.
Použité zdroje: Kubíková S.: Nerozbitné deti, https://eduworld.sk/
